Spartan Race je jeden veľký fenomén a preteky vo Valčianskej Doline to plne ukázali. Vybrali sme sa na nich už v piatok. Plánoval som zúčastniť sa aj svojho prvého Hurricane Heat – šesťhodinovej verzii, ale nakoniec som do vienka dostal úplne inú úlohu. Pred dvoma rokmi, by som o takomto niečom ani len nesníval a ono sa to stalo. Moje prepojenie so Spartan Race nie je už len tým, že sa ich zúčastňujem ako bežec. Od tohto roku som Ambasádorom pretekov, oficiálnym vlogerom a najnovšie aj „štartérom“. Tie posledné dve veci sú novinkou. Áno nájdete na Youtube veľmi veľa videí z pretekov, ktoré točia štartujúci na GoPro kamery, ale oficiálne pod hlavičkou SR to ešte nerobil nikto.

Rovnako sa na Slovensku doteraz nevyužíval hecovač ľudí priamo v štartovnom koridore a reakcie pretekárov pred štartom to jasne dokazovali. Vynaložil som maxilálne úsilie, aby so mnou spolupracovali. Možno to bolo aj tým, že bolo vonku zima (nie veľmi) a všetci už chceli byť na trati. Mal som pre nich prichystané rôzne šialenstvá, ale povedal som si OK, tak si to všetko nechám na Donovaly. Tam bude teplejšie a aspoň sa budú mať na čo tešiť. Ale musím priznať, že som si spolumoderovanie užil. Mimo to, som ešte zaskakoval pri rozcvičkách keď neprišliel nahlásený rozcvičujúci. Rozcvičky mám rád, je to zábava a je pravda, že čím neskoršia štartovná vlna bola, tým viac sa ľudia uvoľňovali a bavili sa. Možno to bolo aj tým, že na trať sa vybralo 1000 horkokrvných Maďarov. Dokonca ich bolo viac ako Slovákov a to už je čo povedať. Hold Maďari dali Slovákom tentoraz na frak. Ešteže sa nehral hokej.

Ale poďme na trať. Bol som zaradený do poslednej vlny. Urobil som si takú kompletku, rozcvičil som si svoju vlnu, vyhecoval som si ju a odštartoval som s ňou. Čo som o trati vedel, že bude rozdelená na dve časti. Stúpanie do kopca a klesanie z kopca. Super však. Myslím si, že to vedeli všetci hneď na začiatku. Keďže toto bol môj tretí štart vo Valčianskej doline, dovolím si povedať, že už to tam trošku poznám a aj samotná trať mi to potvrdila. Bol to taký mix Ultra Beastu a Supru z posledných dvoch rokov. Tri, dva jedna štart. Aj som sám seba odštartoval. Navolil som také voľné tempo, nechcel som sa nikam ponáhľať. Cieľ som si stanovil taký, že by som chcel dobehnúť v čase 1:20 až 1:30. Keď tak teraz nad tým uvažujem, tak som sa okrátil o jednu prekážku. Pred štartovným koridorom je vždy 1,5m vysoká stena, ktorú treba preskočiť a ja som cez ňu nešiel. Na to si musím dať do budúcna pozor. Ale v poho som na kopci kde je konečne sneh. Je to celkom strmá zjazdovka v polovici predelená prekážkou O-U-T (prekskočenie, podlezenie a prelezenie troch stien). Pokračujem ďalej okolo priekop, ktoré vyzerajú, že sú tam ešte z minuloročného Ultra Beast. Nasledovalo parkúrové preskočenie a podlezenie ďalších stien a hybaj ďalej do kopca. Tento úsek si pamätám zo Super 2016. Hore boli dve kladiny. Kedysi som túto prekážku nemal rád, ale myslím že som si práve našiel správnu techniku na preskočenie bez toho, aby som si doudieral stehná a to čo je medzi nimi. Tak a teraz šup do lesa pokračovať v stúpaní. Po ceste som stretol Janíčka nášho člena striebornej skupiny Patty Robert World a verného odberateľa. Spolu sme vyšli až hore na kopec kde bola 2m stena a za ňou balančka. Akosi som sa posledné preteky s touto prekážkou trápil, lebo v Krynici sa mi ju myslím raz alebo dvakrát podarilo nezdolať a rovnako aj v Liberci. Bohužiaľ sa to opakovalo aj tu. Musím trénovať balanc, Janíčkovi som povedal nech si beží ďalej a ja som si to odskákal.

Po tomto úseku nasledoval prvý zbeh, vlastne už sme išli celý čas len z kopca (okrem jedného krátkeho úseku). Ďalší km som dal za cca 6 minút, čo je na trailové preteky s prekážkami dobrý čas. Medzitým som preskočil ďalšiu dvojmetrovú stenu a pohodlne som zvládol A-Monkey BAR. Mesiace driny silového tréningu sa fakt vyplatili, pretože som či už steny, alebo silové prekážky išiel fakt s prehľadom. Bežím ďalej, preskakujem invert wall a pokračujem v zbehu. Práve som sa dostal na úsek kde som minulý rok ukončil svoju Ultra Beast púť. Krátka spomienka a vyčarenie úsmevu tým, že si vytváram nové. Zbieham k A-Cargo kde sa zdravím s ďalším chalanom. Niekedy ma to aj zamrzí, že niekto ma pozdraví „Ahoj Róbert“ a ja neviem tak rýchlo reagovať resp. neviem meno toho čo ma zdraví. Rovnako aj ako baby na prekážkach (Volunteers), ale teším sa z každého pozdravu. Ďalšia dva a pol metrová stena je za mnou, už ani neviem koľko ich bolo a prichádzam k ďalšej balančnej prekážke – 3m slickline. Druhá dávka angličákov je za mnou. Priznávam, že je to viac o nesútredení sa. Aspoň viem, kde je moja slabina. Teraz nasleduje mierny kopec, asi 400m po ňom prudké klesanie. Užívam si zbehy, mám ich veľmi rád. Teda ak nie sú po 40km na trati s totálnymi kŕčami v stehnách. Dobieham k Triceps Bar, kde chvíľu čakám vo fronte. Teda chvíľu asi 3-4 minúty. Tu prichádza jeden zlomový moment. Dávam si dole obrúčku, aby som ju na prekážke nepoškodil. Cez Bar prejdem nie úplne najrýchlejšie, ale o to sebavedomejšie. Znova mierny beh do kopca, ale to už viem, že som niekde pred cieľom, lebo počujem DJ Mareka ako štartuje drobcov na KIDS závode. Vytiahnem „fúrik“ so závažím, spustím ho a poď ho k Multiringu. Pred ním stretávam Paťku, moju vernú fanynku, manželku a najcennejšiu bytosť môjho života.

Takže Róbert a Multiring. Ani Vám nemusím písať moju bilanciu na tejto prekážke. Tentora to, ale bolo iné. Našiel som si svoj štýl a s prehľadom ju prekonávam. Video nájdete TU. Samého ma to prekvapilo až som z radosti vykríkol. Teraz už len ostnáč, pod ktorý som sa prekotúľal a makal som ďalej. 3m vysoká stena s miernou frontou a drobným zdržaním keďže som pomohol asi 5 chalanom, preskočil som to a bežal som k oštepu. Teraz sa to rozhodne. Hádžem, zapichuje sa, drží tam asi 5 sekúnd. Potom vypadol, ale bolo mi to uznané, takže ide sa. Prechdázam pomaly cez Stairway to Sparta. Už som pred cieľom, je to tu zahustené. Predposledná prekážka je lezecká stena. Možno to bolo spôsobené tým, že som sa už videl v cieli, ale začal som veľmi zle. Hneď som sa zošmykol, ale športovo som nešiel na „druhý“ pokus, no odstkákať si posledné angličáky. Potom už len Slip Wall – moja obľúbená, preskočenie ohňa na dvakrát, lebo fotografovi sa moje prvé šaškovanie nepáčilo a chcel urobiť normálnu fotku a je tu cieľ.

Výsledný čas 1:21. Supeeer. Som vo svojom limite. Všetko bolo skvelé, do momentu kým som nezistil, že niekde na trati mi z vrecka vypadla obrúčka. Vybral som sa ju hľadať. Prešiel som 2x trasu od tricepsbar až po finish, no bez výsledku. Hold každé víťazstvo prináša obete, tak ako v tomto prípade. Stáva sa. Nič to nemení na fakte, že preteky boli krásne, trať skvelá, prostredie a atmosféra ešte lepšia. Vidíme sa na Donovaloch priatelia.