Toľko myšlienok, ktoré mi behajú teraz v hlave som už asi dávno nemal. Hovorí sa, že človek má počas jedného dňa asi 60 000 myšlienok. No tak ja ich teraz buď všetky vnímam, alebo sa mi to číslo radikálne zvýšilo. Asi to bude kombinácia oboch týchto mojich pocitov. Ale všetko je presne tak ako má byť a ja sa v tejto chvíli nachádzam presne tam kde sa mám nachádzať. Na jednej strane sú tu skvelé správy, ktoré ma posúvajú bližšie k plneniu snov, ktoré s Paťkou máme. Na strane druhej je tu „skúškové“ obdobie a je len na mne, či budem mať dohodu sám so sebou, alebo so svojimi skúšajúcimi. Našťastie aj v tom mám jasno.

Burj Khalifa je najvyššia budova na svete. Mal som to šťastie a navštíviť ju. Je to monumentálna stavba. Pevná, majestátna, obrovská a ešte neviem aká superlatívna. Napriek tomu všetkému aj s ňou niekedy „zamáva“ silný vietor, ktorý sa z času na čas v Dubaji objaví, ale dôležité je, že stále ostane stáť. Asi takto som sa cítil ja dnes a som šťastný, že som aký som. Môžte byť pokojný, nebudem sa prirovnávať k tej obrovskej veži, len poviem, že som sa rozkmásal, ale stojím ešte pevnejšie nohami na zemi.

Nebolo to vždy tak. Príhoda, ktorá sa sktočne stala a ktorá patrí k mojej minulosti ma doviedla až na samé dno bytia. Ľudia v dnešnej dobe potrebujú mať zopár „istôt“. Za jednu z najzákladnejších považujú to, že majú strechu nad hlavou. S tým môžem absolútne súhlasiť. Vždy som bral to, že mám strechu nad hlavou ako samozrejmosť. Teda až do momentu keď som o tú strechu prišiel. Keď sa nad tým teraz tak zamýšľam, tak sa to stalo vlastne dvakrát, vždy to bolo v čase keď som ukončoval vážny vzťah s mojimi vtedajšími partnerkami. Vždy som bol nekonflitkný typ, pacifista a kebyže som sa mal s niekým hádať, kto kde ostane bývať, tak som radšej šiel k notárovi a podpísal som prevody „majetkov“. Och, keď si spomeniem na to všetko čo som ja v živote rozdal. Ja fakt nebudem materialistický typ človeka. Jou, sú veci ktoré si doprajem, ale nie z rozmaru, no z dôvodu toho, že to potrebujem k mojej práci alebo k môjmu fungovaniu.

Takže som sa tak jedného krásneho štvrtkového podvečera presne 10.1.2007 vrátil domov a situácia, ktorá sa udiala viedla k tomu, že som si zbalil jeden veľký kufor, naložil som ho do auta a odišiel som. Lenže háčik bol v tom, že som nemal kam ísť. V tom čase som býval v Bratislave. Bol som tam presťahovaný pár mesiacov a všetky moje „štruktúry“ boli na východnom Slovensku. Ľudia, ktorým som volal sa mi obrátili chrbtom. Hoteli, ktoré som si v tom čase mohol z finančného hľadiska dovoliť boli plné, tak som tú noc strávil v aute. Nasledujúci deň som strávil hľadaním vhodného ubytovania čo sa mi aj podarilo na jednej robotníckej ubytovni. Tá ale bola k dispozícii len počas pracovných dní. Počas víkendov som mal smolu. Čiže najlbižšie dva týždne som strávil tak, že v pondelok som sa o 14:00 „nasťahoval“ a v piatok som sa o 10:00 vysťahoval a víkend som trávil v prespávaním v aute. Poviem Vám, že v januári to bolo celkom zaujímavé a ja od prírody šetrný človek som mal motor a kúrenie viac vypnuté ako zapnuté.

Počas tých dvoch týždňov som intenzívne samozrejme riešil bývanie, ktoré bolo všade samozrejme až od nového mesiaca. Našťastie sa mi podarilo vybaviť si izbu vo firemnej ubytovni Slovak Telekom kde som v tom čase pracoval. Po dvoch týždňoch som si mohol konečne vydýchnuť a pomaly ale isto sa začať stavať na nohy. Aspoň s akým takým pocitom, že mám strechu nad hlavou. Niečo čo som dovtedy považoval za úplnú samozrejmosť. Vtedy som urobil dohodu sám so sebou. A to takú, že túto skúsenosť nechám vo svojej minulosti a do konca života budem robiť všetko tak, aby som na to mohol už len s úmevom a úškrnom spomínať, čo všetko som to ja vlastne už prežil.