V poslednej dobe sa z rôznych strán kopia na moju a našu adresu „vážne“ obvinenia, že sme slniečkári, že sme idealisti, že sa pozeráme na svet ružovými okuliarmi a ešte neviem čo. Navyše som vraj nejaký úchyl, čo dáva pod tajným nickom na instagrame návrhy „slobodným“ dievčatám. No čo už. Tam kde senzácia nie je, tak si ju proste vytvoríme.

Povedal som si, že Vám napíšem niekoľko zážitkov z mojej minulosti. Nazriete spolu so mnou do zážitkov o ktorých vedia len vtedajší účasntíci. No ani oni v danej chvíli nevedeli všetko čo sa skutočne v mojej hlave odohrávalo. Pravdepodobne aj Patty v týchto článkoch nájde veci, ktoré mali ostať v minulosti bez toho aby sa dostali von. Ja som s nimi vyrovnaný a napriek tomu, že som ich vtedy nevnímal ako signály učenia sa v štýle „všetko je ako je a nijak inak“ s odstupom času mi to všetko dalo jasný zmysel.

Takže poďme na to.

Je piatok, ja si užívam svoje nové firemné auto. 1. August roku pána 2008. Približne o 8:00 odchádzam z domu mojich rodičov kde som sa na víkend ubytoval. V tom čase som býval striedavo v Prahe a Bratislave, ale často som chodil do Prešova. Nemal som žiadnu partnerku, v Bratislave takmer žiadnych kamošov, bol som asi 7 mesiacov bez vážnej známosti, tak som si užíval s priateľmi v Prešove. Prišiel som k Tiborovi. Bolo približne 8:45 a my sme v sebe mali už asi 4 poldecák našej obľúbenej hruškovice. Joooo pili sme ju v čase, keď po nej ešte veľmi ľudia nechýrovali.

Bol som síce autom, ale veľmi som neriešil, ako sa dostanem k rodičom a kde ho nechám. Veď sme boli pánmi mesta. Na radnici „náš človek“ Paľo, na mestskej polícii „náš náčelník“ a dokonca aj na 158 mali práve v ten deň službu naši kamaráti. Celý deň išiel ako po masle. My sme sa popoludní rozhodli, že si zájdeme do Ponorky. Prešovčania vedia, že to je (alebo bol?) vtedy vychytený DiscoBar – neviem či ešte existuje a funguje. O približne 17:00 keď sme v sebe mali ďalších niekoľko poldecákov tvrdého alkoholu a pár poobednaších pív (nikdy mi pivo nechutilo, ale v ten deň bolo zázračne príjemné), sme sa vybrali asi 70 metrov od Tiborovej predajne mobilov do Ponorky. Tá samozrejme zývala prázdnotou, takže sme si tam sadli k baru a popíjali s dievčatami, ktoré tam boli (barmankami). Asi okolo 21:00 keď už sa tam nahrnulo veľa ľudí a nám sa zdalo, že je to pre nás tesné, sme sa vybrali smerom do Čierneho Orla.

V tom období bola rekonštruovaná Svätoplukova ulica. Pridal sa k nám aj máš úžasný kamarát Janko, ktorý bol našim strážcom. Celoživotný abstinent, ktorého práve v tom období opustila manželka. Čo Vám mám povedať. Zlosť vo mne za neho bola taká, že som sa bohužiaľ nedokázal ováladať. A ako sa to celé skončilo? Povedali sme si, že bezpečnejšie bude prejsť k čiernemu orlu okolo Savoja (prešovčania viete). Lenže čo čert nechcel. Práve aj tam to rekonštruovali. Ja som dostal skvelý nápad preliezť cez zábradlie z ktorého trčali drôty. Ešteže ma Tibor s Jankom stiahli dole, lebo by som si tam asi rozpáral brucho.

To ešte nevedeli, že môj chorý opitý mozog ešte nemal za sebou všetko to čo chcel vykonať. Pribehol som k jedným skleneným dverám a so slovami „Janko tá Tvoja žena je xfslaôrjeqrtučšírheqwpoijfads“ som do tých dverí kopol. Bohužiaľ to sklo bolo vyplnené dôteným výpletom. Poznáte tie také sklenené nepriehľadné dvere. A pri vyťahovaní nohy som si ju nielen zlomil, ale zároveň aj celú dorezal. Zvyšok čo Vám teraz napíšem mám vo svojej pamäti uložené sprostredkovane. Krv tiekl prúdom, Janko mi poskytol prvú pomoc ĎAKUJEM BRAT MÔJ, utekal pre auto, ktoré bolo zaparkované asi 1 km mimo, vybehol s ním na hlavnú ulicu a presviedčajúc mestskú políciu, že opodiaľ sedí na schodoch kamarát, ktorý môže vykrvácať, ma cez zákaz vjazdu 100kilometrovou rýchlosťou viezol na pohotovosť.

Tam mi ranu vyčistili, zašili 4 vnútornými a 14 vonkajšími stehmi. Dali mi sadru a s liekmi od bolesti ma poslali preč. V tej chvíli bola moja myseľ ešte otupená dávkami alkoholu, ktoré boli vo mne. O to horšie bolo vytriezvenie na druhý deň. Prvýkrát v živote som mal sadru, prvýkrát v živote som bol odkázaný na pomoc niekoho iného. Barly atď. Ešte som v noci omylom zapil lieky od bolesti pohárom vína, ktorý som v tme nahmatal. Hold som experimentátor. Pre mňa sa to skončilo tým najlepším vytriezvením do života.

Povedal som si, že to je naposledy, čo som okúsil opojenie alkoholom. Celom paradoxné je, že dva týždne na to (alebo tri) som sa zoznámil s Patríciou. So ženou môjho života, ktorá mi ho obrátila na ruby. A za to jej veľmi veľmi veľmi ďakujem. Ešte stále sa mi čudujete, že som zo svojho života vylúčil alkohol?

Len ten, kto si siahne na úplné dno, má morálnu silu vystúpiť na vrchol. Ja som sa zriekol alkoholu. Nie žeby som ho nechcel, ale uvedomil som si, že alkohol pre mňa nemá žiadny význam, žiadny prínos a bez neho mi je podstatne lepšie. A hlavne na život sa krásne pozerá s triezvym pohľadom a krásnym nadhľadom.