Včera som brázdil ulice Prešova, keďže Paťka mala svoj kurz. Ja som ako vždy zabezpečoval celý support okolo toho, či už tlačenie dokumentov, zariadenie obeda, drobné nákupy, pitný režim pre baby a podobne. Počas toho ako som šiel autom tak som si všimol niekoľkokrát jednu zásadnú vec. A tou bolo, že veľa ľudí sa pozeralo na mňa ako prechádzam autom okolo. Najprv som tomu nekládol nejaký veľký význam, veď tá naša Toyotka je také „chutné“ malé auto a navyše vidieť v ňom za volantom chlapa určite vyvoláva úsmev.

Potom som si uvedomil jednu vec. Oni sa nepozerali na auto, na mňa alebo na pustenú hudbu čo som mal. Pozerali sa na náš ohnutý nárazník, ktorý som „zariadil“ ja niekoľko dní dozadu. Začal som uvažovať nad tým, že čo v ľuďoch vyvoláva emócie, čo ich zaujíma a na čo sa zameriavajú? Pozeral som sa na vec samozrejme z nadhľadu, ktorý mi je vlastný a rozobral som si to dopodrobna.

Ľudia sledujú správy, čítajú informácie na intenete či už v seriónzych investigatívnych novinách alebo v bulvárnej tlači. Televízne noviny aktuálne nesledujem už niekoľko rokov, ale pamätám si, že to vždy bolo o haváriách, o katastrofách, o politike (čo je vlastne to isté), o násilí a podobne. Zo 100% vysielacieho času tvorilo 80% negatívnych informácií. Informácií, ktoré sleduje denne minimálne polovica obyvateľov či už Čiech alebo Slovenska. Sem tam zablúdim na stránky hnonline, sme.sk alebo aj cas.sk (áno priznávam), ale skutočne výnimočne, pretože som sa raz zaprisala, že tlačený denník Čas si do konca života nekúpim a nehodlám podporovať ani jeho internetovú verziu.

Takže čo je pre ľudí považované za normálne? No predsa keď môžem vidieť utrpenie niekoho iného. Keď môžem vidieť nejakú katastrofu. V tom prípade ak sa stretnem s človekom, ktorý sa usmieva a pozerá sa na všetko cez „ružové“ okuliare, tak jasné, že ho považujem minimálne za optimistu, potom možno za nejakého „slniečkára“ – krajšia nadávka, podľa môjho názoru v minulosti sa používal len výraz optimista, ale ten už je prefláknutý a ľudia to neberú ako nadávku, tak niekto vymyslel „slniečkár“. V tom najideálnejšom môžem o danom človeku vyhlásiť, že buď je členom nejakej sekty, alebo je na drogách prípadne iných psychotropných liekoch.

Nie je to vôbec prekvapujúce. Ľudstvo žije viac ako 3000 (možno aj viac) rokov v rôznych vojnách a násilie nás sprevádza dejinami po celý čas. To čo sa deje v súčasnosti vo svete nie je nič iné ako to čo sme tu už mali. Stačí si vo wikipédii pozrieť koľko vojnových udalostí tam je. Ja som zbežným okom napočítal 184 vojnových konfliktov (s rôznou dĺžkou trvania). A viete kedy ich bolo najviac? Neviem či je to tým, že ich dokážeme „presne zaznamenať“ ale 20. a 21. je plné rôznych konfliktov. Až to naháňa hrôzu. Tak je úplne jasné, že každý kto v takto krízových časoch hlása lásku, pohodu, mier, úsmev je považovaný za blázna.

Takže ja som blázon, pretože nebudem podporovať žiadne zbrojárske, ropné a ešte neviem aké lobby. Radšej sa budem na svet usmievať a naivne si myslieť, že mi každý ten úsmev opätuje. Celkom sa mi darí, vždy keď si v obchode niečo kupujem, alebo sa s niekým stretnem a usmejem sa naňho počas rozhovoru, tak mi ten úsmev vráti.