Žijem na tejto planéte už 37 rokov. Žijem si krásny život. Prečo žijem krásny život? Pretože som sa tak rozhodol. V ďalších kapitolách sa dočítate aj to ako som balancoval medzi životom a smrťou ale aj napriek tomu si myslím, že život je krásny a stojí za to si ho poriadne užiť. Začal som túto kapitolu možno trošku smutne? Asi to je aj tým, že mi teraz v ušiach hrá taká ponurá melódia. Nie smutná, spievajú vtáčiky, šuští lístie, počuť potôčik ako prúdi, ale celkovo je tá melódia taká ponurá. No dobre no, toto nie je o hudbe v ušiach, aj keď to je tiež jedna zo súčastí života. Počuť aj to čo bežne nevnímame, lebo už to máme v podvedomí.

Hovorí sa, že keď človek zomrie, tak jeho telo v tej chvíli stratí 21 gramov svojej váhy. Niekde som to čítal a už ani neviem kde presne a povedal som si, že nebudem pokračovať v pátraní po hĺbkových informáciách, ale rozoberiem to vo svojej knihe a podelím sa o tieto pocity s Vami. Čo myslíte čím to je? Ja som si proste povedal, že budem veriť tej teórii, ktorá hovorí o odchode duše z daného tela. V poslednej dobe som veľmi podrobne skúmal ľudské telo. Jeho fungovanie, jeho časti a verte alebo nie, každý z nás je rovnaký. Každý z nás je vnútorne rovnaký, čo sa týka orgánov, svalov, kostí. Jasné existujú odchýlky vo veľkosti a vývine, ale každý človek na tejto planéte má telo, ktorého súčasťou sú vyššie popísané orgány. Mimochodom, viete ktorý orgán ľudského tela je navjäčší? Kto povedal koža??? Lebo presne ona je tým navjäčším orgánom.

Keď sa pozrieme na celkové fungovanie nášho tela, je to jeden veľký zázrak. Srdce pumpuje krv do tela, pľúca dýchajú, svaly sa hýbu, mozog ide na plné obrátky, komunikuje s telom pomocou nervových vlákien rýchlosťou, ktorá je tak rýchla ako svetlo. Je to paradox nie? Snažíme sa vyvinúť pohon, ktorý by nás rýchlo dostal k veľmi ďalekým planétam a neuvedomujeme si, že ten šialený pohon je v každom z nás. No hej. Všetko to funguje ale sakra ako??? Ako je možné, že teraz keď píšem na klávesnici, tak moje prsty presne vedia, ktorú klávesu stlačiť, aby sa na monitore objavili tie správne písmená? Ako je toto možné? Ako je možné, že každý človek hoc je vo vnútri rovnaký, tak má iný hlas, iné myslenie, iné názory? Kto mi na to kedy dá odpoveď?

Tak poďme na to. Je to naša duša. Naša duša, ktorá nás podvedome riadi. Je to tá duša s ktorou sa môžeme kedykoľvek porozprávať, opýtať sa jej ako sa má. Požiadať ju o vyjadrenie názoru, požiadať ju o radu keď sa nevieme rozhodnúť. Ty brďo, čo to ten Róbert píše? Rozprávať? So svojou dušou? Ona mi má odpovedať? No jasné, že má!!! Ja sa s tou svojou pravidelne rozprávam. Ako? Počas meditácie. Aj teraz slová, ktoré mi prichádzajú na rozum, sú slová, ktoré mi diktuje moja duša. Lebo ona presne vie ako sa cítim, čo cítim, čo pocitujem, čo vo svojom živote prežívam. A o tom je vyrovnanosť človeka. Keď dokáže komunikovať sám so sebou, tak už NIKDY nebude sám. Pretože každý z nás má dušu. Každý z nás má svojho spriazneného vnútorného partnera, ktorý ho sprevádza celý život.

NIE!!!!! Nech Ťa vôbec nenapadne teraz tú knihu zatvoriť, pretože to je skutočne začiatok. Uvažovali ste niekedy nad tým, že sa otvorene porozprávate so svojou dušičkou? Že jej položíte otázky a ona Vám začne odpovedať? Niekto svoju dušu volá podvedomie. Áno je to vlastne tak. Podvedomie je niečo čo robíme automaticky a neuvedomujeme si to. 90% vecí, ktoré počas dňa robíme vnímame a berieme v „autorežime“. Kto z nás si do tejto chvíle vedome všimol aká je teplota vzduchu v jeho okolí? Teraz už áno, lebo som na to upozornil. Alebo kto z Vás si uvedomoval tlkot svojho srdiečka, dýchanie? Sú to všetko podvedomé stavy, ktoré sú riadené našim vnútorným životným partnerom.

A čo je jeho hlavnou úlohou? Opäť píšem to čo si ja myslím, takže sa riaďte tým, čo som napísal vyššie. Podľa mňa je úlohou našej duše, nášho podvedomia komunikovať s naším vedomím a v momente keď to potrebujeme urobiť z podvedomej akcie tú vedomú a naopak. Ak robím veci strojovo, vedome, naučene, tak moja dušička má za úlohu to, aby sa naučila robiť to podvedome a priam automaticky. Konkrétne? No napríklad byť šťastný a usmievať sa. Veľa ľudí to nedokáže, lebo to nechce dokázať a jeho vedomie mu hovorí, že „vyzeráš ako debil, prestaň sa usmievať“. Chápete čo Vám chcem touto kapitolou priblížiť?

Zamyslime sa všetci nad tým s vedomím toho, aký je vesmír obrovský, koľko je v ňom hviezd, planét, galaxií a neviem čoho všetkého, čo je našou úlohou. Čo je naším poslaním na svete? Prečo sme vlastne tu? Je to nejaká kapitola v tomto organickom tele, ktorá bude pokračovať niekde inde? Že naša duša sa po „znefunkčnení“ tela – ľudovo povedané po smrti – presunie inam a bude mať iné úlohy? Ja si myslím, že áno. Veď aj náboženstvá hovoria o živote po živote. Ja o tom v tejto kapitole tiež píšem, ale nechávam otvorený koniec, aby sme sa nad tým všetci zamysleli a rozhodli sa, čomu budeme veriť. Apropó – ROZHODNUTIA. O tom sa tiež budeme ešte baviť ďalej. To je veľmi zaujímavá téma.