Tak sme znova pri pretekoch. Už na konci kapitoly o Ultra Beast som písal, že nemám veľa času na regeneráciu, pretože o dva týždne si chcem napraviť chuť na Trifecta Weekende v Krynici. Čo to vlastne Trifecta Weekend je? Všetci, čo ste čítali moju prvú knihu viete, že ak pretekár Spartan Race dokončí v jednom kalendárnom roku všetky tri závody Sprint, Super a Beast, tak sa dostane do klubu držiteľov Trifecta. V tomto prípade je to trošku zrýchlená forma, pretože trifectu môže dosiahnuť pretekár počas víkendu, keď dokončí všetky tri závody. V rámci centrálnej európy sa takéto podujatie konalo po prvý krát a usporiadatelia sa rozhodli, že to bude v krásnom poľskom lyžiarskom stredisku. Nemôžem povedať, že toto stredisko poznám veľmi dobre, ale poznám ho keďže som tam už niekoľkokrát bol. Spomienky príjemné, ale zároveň plné očakávaní, pretože som veľmi dobre vedel, aké kopce sa v lyžiarskom stredisku nachádzať môžu. Vlastne keď nad tým tak uvažujem je úplne jedno, či sa preteky konajú v Liberci, vo Valči, v Krynici alebo na Kubínskej Holi. Všade kde sú kopce je to rovnako náročné. Ale musím povedať, že kopce ma bavia omnoho viac ako rovinky. Človek si siaha skutočne na dno svojich či už fyzických alebo psychických síl.

Od Ultra Beastu sme boli v Košiach, pretože sme vybavovali veci okolo svadby a bolo by nerozumné cestovať späť do Prahy aj keď naším pôvodným plánom bolo, že na preteky pôjdem len ja, nakoniec mi Paťka sama povedala, že by si rada zabehla Sprint. Veľmi ma to potešilo a zároveň mi to aj vyhovovalo, pretože Sprint sa bežal ako druhý nedeľný beh a ja som vedel, že po sobotňajšom Beaste a nedeľom dopoludňajšom Super, už Sprint nebude veľmi o behu, ale hlavne o dobehnutí do cieľa pre vytúžené placky a hlavne vytúžené splnenie cieľov a napravenie si chuti po predchádzajúcom nezdare. Takže ako som už načrtol, v sobotu ráno sa bežal Beast, môj štart bol o 8:45 v rámci vlny SRTG (Sparťanských tréningových skupín). Je úplne úžasné, ako sa postupne dostávam čoraz hlbšie do štruktúr Spartan Race, pretože už sú preč tie časy, kedy som prišiel do Festivalky, alebo na štart, nikoho som tam nepoznal, len som ticho stál v koridore a sem tam som s niekým prehodil pár povzbudivých slov. Dovolím si povedať, že medzi štartujúcimi som si našiel nových priateľov a tak sme sa k sebe chovali aj pred štartom a vlastne aj na trati. Takže sme sa zvítali, zaželali sme si vzájomne veľa šťastia a pustili sme sa na trať. Tam to už je samozrejme na každom z nás, ako sa popasujeme s prekážkami a profilom trate. Teda ak nebežíte so svojou životnou partnerkou bok po boku.

Hneď na úvod dodám, že som sa rozhodol nebrať si so sebou na preteky Camel Bag. Čiže zásoby vody. Neviem ani prečo som takéto rozhodnutie urobil, ale povedal som si, že bude to pre mňa zbytočné. Vzal som si len jeden kofeínový shot, 2x tekuté magnesium a 1x tekuté BCAA. Všetko som si to zasunul do kompresných treniek, tak aby mi to nevadilo pri behu. Spravidla sú každé 4 – 5 km občerstvovačky, čiže som to skôr vnímal ako psychickú motiváciu, dostať sa k ním čo najrýchlejšie. A viete, že v konečnom dôsledku to celkom pomohlo? Tak ale už dosť slov. Poďme na trať. Tesne pred výbehom som do seba kopol polovicu kofeiňáku a vyrazil som do kopca. No kam inam. Teraz to bol ale len taký poloblúčik a po cca 200m sme šli hneď z kopca k prvej prekážke OUT. Preskočené a podlezené, môžem „bežať“ ďalej. Teda už nie bežať, ale rýchlo kráčať pretože bol predomnou dosť prudký kopec v lesnom poraste. Premávka bola ešte celkom hustá, lebo sme práve vyštartovali. Dosť nešťastné riešenie od organizátorou, radšej by som prijal na začiatku prekážku kde by sa to viac roztrhalo. Ale všetko je tak ako je a nijak inak. Mojou taktikou bolo, nikam sa neponáhľať a ísť si krok za krokom. Asi bol ale môj krok rýchlejší, lebo som postupne obchádzal borcov a borkyne pred sebou. Po cca 1km stúpaní nasledovala mierna rovinka lesom a lúkou. Za ňou ma nečakalo nič iné a prudký zbeh dole kopcom. A ak hovorím prudký, tak skutočne. Veď si predstavte lyžiarske svahy. Tak po takýchto sa my blázni preháňame. V tomto prípade je ten beh veľmi opatrný, navyše tráva je ráno mokrá a šmykľavá. Riskovať zranenie len tým, že si nabehnem pár sekúnd sa mi skutočne nechce. Pod svahom je dvojprekážka a to vysoká stena v kombinácii s bahenným kúpeľom. Pohodička. Organizátori mysleli skutočne na všetko a hneď po tom bahne nás vyhnali do potoka. Toho si užijem počas víkendu ešte dosť.

V potoku som kráčal odhadom asi 500m. Zdá sa to málo? Vyskúšajte si kráčať v studenom potoku pol kilometra. Je to zábavné. Oukej, von z potoka nebudeme sa predsa čľapkať celý deň. Nasleduje rovnika do kopčeka. Tu relatívne bežím, veď je ešte len začiatok pretekov, síl mám dosť a nebudem predsa kráčať tam kde môžem bežať. To je vlastne aj moja zásada na pretekoch. Bežím kde sa bežať dá. Kráčam kde sa kráčať dá. Preskakujem 2m vysokú stenu a pokračujem v stanovenom tempe. Tu sa v určitých momentoch trať celkom vlní a ja pribieham k prvej občerstvovacej stanici. Super taktita mi vychádza. Ani som si neuvedomil že mám za sebou cca 20% trate (teda 15% keďže na koniec bolo tých kilometrov viac). Hneď za občestvovačkou je oblúčikový zbeh v lese a stúpanie naspäť s prekážkou malá Cargo sieť. Tu sa mi podarilo zapliesť si pravú nohu do nej tak nešťastne, že som cez sieť ostal vysieť. Poradilo sa mi vymotať, ale celkom som si pri tom narazil pravé lýtko. Super nie? Pred dvoma týždňami vo Valči ľavé, ktoré ešte trošku bolí a teraz pravé. Šikovnosť moja neopúšťaj ma. Ale ok. Je to čerstvé, takže bolieť to bude až zajtra, takže na to nemyslím. V tomto úseku nasledoval asi 3 km zbeh kopcami, ktoré boli v niektorých momentoch prudké, ale dalo sa to v pohode zvládnuť. V jednom úseku to bolo obohatené o kopcovitý výstup, ale ten bol krátky, cca 400m. Počas tohto úseku som prešiel cez Memory Test, Slack Line – natiahnuté lezecké lano, ďalšou prekážkou bolo preskočenie dvoch kladín. Ono sa zdá byť táto prekážka jednoduchá, ale verte, že si pri nej treba dávať pozor na balanc, pretože už sa mi na nej podarilo 2x prepadnúť na druhú stranu a len tak tak sa zachytiť. Po týchto prekážkach nasledovalo nosenie ťažkej drevenej guľatiny, urobenie 5 angličákov a šup ho do potoka. Inak boli to moje prvé angličáky na preteku. Takže som zatiaľ s čistým štítom. Cez potok tak približne 700m, v jednom úseku som z neho vyšiel von, cez les, blato a šmýkací povrch som sa do potoka znova vrátil. Celkom dosť tých potokov nie? Ale oki. Prichádzam na voľné priestranstvo kde sú parkúrové prekážky OUOUO. Preskakujem, podliezam a som pred balančnou doskou. Cez ňu tiež úspešne prechádzam aj keď dobrovoľníčka mala iný názor, našťastie moja morká bota zanechala otlačku na značke, ktorú som musel dosiahnuť. Tažke sa prebrodím potokom a pribieham k A-Monkey Bar. Vôbec nepochybujem, že cez ňu prerúčkujem. Takže fičím k občerstvovačke, dávam si zvyšok kofeínového shotu, prvé magnezko, vodu a opäť do potoka. Tentoraz má úsek v potoku asi tak kilometer a pol. Možno aj viac. Celkom dosť, ale počasie je v pohode, nohy sú v pohode, takže si bežím svojím tempom. Vychádzam konečne z vody, prechádzam cez Slip Wall – no kde inde by ju mali dať ako po úseku kde máme totálne mokré nohy. Veď nech to poriadne šmýka. Ale mňa neodrbú, ja už mám techniku namakanú. Vždy sa treba na tú stenu postaviť kolmo a ťahať sa na lane. Čím menej kolmo na prekážte ste, tým vyššie je riziko pošmyknutia sa. Za slip wall je Invertná stena, ktorú tiež preskakujem bez problémov a vydávam sa do kopcov. Tu už tempo zvoľňujem. Som na trati 2 hodiny a mám za sebou cca polovicu, čo ma príjemne prekvapujem, pretože nemám pocit, že by som nejako prepaľoval. Idem si svojím tempom.

Kráčam do kopcov, prichádzam k 2,5m stene a ďalej do kopcov. Mierny zbeh, tretia občerstvovačka. Sakra to som už fakt na 12km? Paráda. Teraz prichádza technický úsek s niekoľkými prekážkami za sebou. Oštep – prvé angličkáky (ale bolo to tesné), plazenie pod ostatným drôtom – pohoda, technika gúľania sa funguje, šplh na lane z vodnej priekopy – opäť v pohode, dokonca som sa naučil novú techniku ako isť dole a nezodrať si ruky ani holene a herkules – vrece na kladke vytiahnuť do výšky a pomaly pustiť dole. Takže v krátkom slede 4 prekážky a poďme do lesov a kopcov. Veď kam inam. Krynica je známa tým, že na konci každého kopca je nič iné ako ďalší kopec. Som na cca 14-15km a prichádza známy pocit. Moje telo sa prepína, curky došli a hľadá zdroje energie. Trvá to asi jeden kilometer, počas ktorého som sa psychicky motivoval na to, aby som pokračoval ďalej. Kráčam, kráčam stále kráčam. Super je to za mnou. Ale bolo to fakt husté, treba si to zažiť, človek skutočne prechádza zaujímavými fázami. Ja som si napr. vravel, že sa na nedeľné preteky vykašlem. Aj takto som sa „chlácholil“, aby som dobehol „aspoň“ tento beast. Veľmi dobre som vedel, že aj v nedeľu budem na štarte, ale v tej chvíli mi to veľmi pomáhalo. V tomto stave odomňa niekto vyžaduje kód z memory testu, ktorý mu samozrejme odrecitujem. Konečne hore. Celé to do kopca bolo asi 4km, neviem či som niekedy išiel toľko smerom hore. Po asi hodine som sa dostal na vrchol kde ma čakala Paťka a môj synovec Mareček. Jooo nepovedal som Vám, že aj on sa čoskoro postaví na štart Kids. Presne o 13:35 má svoj štart. Prehodil som s nimi pár slov, prišiel som k ďalšej občerstvovačke, fukol som si druhé magnezko a cez vysokú A cargo som bežal ďalej, tentoraz dole kopcom a skutočne som bežal. Motivácia, že už som na najvyššom bode a pôjdem dole bola skvelá, takže to pomáhalo v tom behu.

Pribieham k prekážke Olympus pred ktorou mám rešpekt. V Koutech som ju nedal, vo Valči som sa k nej nedostal, ale tu som si napravil chuť, lebo som cez ňu prešiel. Použil som len reťaze a kolenami som sa opieral o šikmú stenu. Išlo to skvele. Cink na zvonček a fičím ďalej. Chvíľku do kopca a hneď zase z kopca k lezeckej stene. Opäť to úspešne zvládam, ale cítim, že potrebujem pauzu. Idem príliš rýchlo. Tak som si na cca 2 minúty sadol a odpočinul si. Ďalšou prekážkou je Walker Walk. O kotníky si dám gumené škrtidlo a skáčem ako zajačik okruh, na ktorom sú dve 1,5m steny. Hop sem hop tam. Som hore a pokračujem v zbehu z kopca po lúke a cez les. Pribieham k celkom zaujímavej prekážke. Ťahanie bremena na lane z kopca a do kopca. Len to bremeno má asi 70kg, takže sa s tým vytrápim a pokračujem. A kam? No predsa k sandbagu. Čo by to bol Spartan Pretek bez vriec plných piesku však. Tak poďme na to, v diaľke už počujem festivalku a niekto vraví, že do konca sú už len 4 prekážky a cca 1kilometer. Sandbag nesklamal. Náročné stúpanie a náročné klesanie mám za sebou za cca 15 minút a prichádzam k multiringu. Ten úspešne zvládam. Do cieľa mám 600m.

Preskakujem 3m vysokú stenu, bežím strmákom ďalej dole, prichádzam k poslednej Acargo sieti, ktorá je na jednej strane neukotvená, preskakujem oheň a na hrudi sa mi hompáľa krásna zelená medaila. Čas pre mňa šokujúci 4:51 a počet angličákov sa zastavil na čísle 30, čo sa mi ešte nestalo. Dobehol som o 13:36:57, čo bolo necelé dve minúty po tom ako sa na trať vydal Mareček svojho prvého Spartan Kids preteku. Nevadí, počkal som na neho a Paťku, ktorá bežala popri nemu v Kids Finish, aby som mu sám osobne dal medailu a všetci šťastní sme sa vydali na cestu domov. Neostali sme spať v Krynici, keďže je to od nás hodinka a pol cesty. Teda od Košíc. Musím povedať, že sa cítim v pohode. Žiadna extra únava, ani náznaky kŕčov a podobne. U Paťkiných rodičov doma sme našli taký super masážny strojček, ktorý som hneď použil. Je pravda, že pravé lýtko ma bolí no verím, že ma v nedeľu nebude ani trošku obmedzovať v pohybe. Dali sme si ľahkú večeru, cestoviny s kuracím mäskom, vyhrali sme sa s našimi havkáčmi a ľahli sme si spať. Ja som bol ale tak nabudený z pretekov ešte, že sa mi spať vôbec nechcelo a viacmenej som sa celú noc prehadzoval na posteli.

V nedeľu som mal prvý štart o 8:45 znova a druhý o 13:45, ten už spolu s Paťkou. Trať na super bola takmer identická, takže Vám ju nebudem zbytočne opisovať. Rozdiel bol v tom, že bola skrátená práve úsekom kde som mal včera tú zaujímavú krízu. Išiel som si svojím tempom, pomalšie ako včera. Prvý úsek som dal v sobotu za 1:50, v nedeľu niečo cez dve hodiny. Počas tohto úseku som si odskákal na balančnej doske 30 angličákov. Najzaujímavejší bol v tomto preteku úsek s vrecom, pretože tu už sily fakt dochádzali. Opäť som bol bez camel bagu, len s 2 magnezkami a 1 BCAA, ktorý som si dal práve pred Sandbag lebo som vedel, že práve tu ho budem potrebovať. Zvládol som ho, takže som pokračoval k multiringu, ktorý bol už ale dnes nad moje sily, takže som si dal 2 dávku angličákov. Fyzicky som sa cítil stále v poriadku, nohy super, ani náznak kŕčov, lýtko síce bolelo ale veľmi ma v pohybe neobmedzovalo, alebo som si to možno len ja neuvedomova, ale bolo to OK. Nakoniec som do cieľa pribehol s časom 3:36 o približne 12:15 a mal som hodinu a pol na to, aby som sa zregneroval, a postavil sa na štart tretíkrát za dva dni, no tentoraz spolu s Paťkou.

Cez pauzu som si dal strečing, ovsené vločky s rastlinným mliekom, ale iba pár lyžíc a len som odpočíval. Okolo nás bolo niekoľko ďalších borcov, ktorí na tom boli rovnako. Priblížila sa tá správna hodina, aj na Paťke som videl, že je trošku nervózna, ale moja prítomnosť ju určite upokojovala. Povedal som jej, že sa nemáme kam ponáhľať. Nech si preteky hlavne užije a myslím, že sa jej to podarilo na 100%. Počas týchto pretekov sme si obaja zhodne odskákali 4x trestné angličáky, ja na balančke, oštepe, lane a multiringu. Lano som v tomto prípade išiel rovno na angličáky, pretože som cítil veľkú slabosť v rukách a vedel som, že ešte budem silu potrebovať ďalej a Paťka na Amonkey, oštepe, lane a multiringu. Sú to náročné prekážky a sľúbil som jej, že na nich popracujeme, aby ich do ďalších pretekov zvládla. Do cieľa sme dobehli ruka v ruke s časom 2:56 s veľkým úsmevom na tvári. Užili sme si to a hlavne ja som Paťke vďačný, za to že si Sprint dala so mnou. Pre mňa to bola veľká podpora a zodpovednosť, aby som na trati ostal a dobehol si aj po poslednú placku. Teda vlastne ich nakoniec bolo 5 pretože okrem klasických finišerských som dostal medailu za dokončenie Trifecta Weekendu a tiež regionálnu Poľskú trifectu. Keď to tak zhrniem a porovnám s Ultra Beastom, tak som sa vyvaroval chyby, ktorú som urobil a či bol náročnejší jeden pretek, alebo tri za sebou? To neviem vyhodnotiť. Počas tohto víkendu som zabehol 50km a prešiel som cez 78 prekážok. Výhoda Ultra Beastu je, že to ide všetko v jeden deň. Tu som musel rozložiť sily do dvoch dní a dokonca troch pretekov. Každá z týchto akcií má svoje čaro a ja verím, že si obe v dohľadnej dobe zopakujem.