Už je to raz tak. Róbert je poučiteľný maximálne z toho čo robí sám. Je to najťažšia cesta životom, ale vtedy sa vždy najviac dozviem. O čom konkrétne hovorím? No o tom ako som raz večer sedel pri počítači a také vyskakovacie okno mi oznámilo, že 2.4. bude v Bratislave ČSOB Maratón.

Samozrejmosťou bolo, že som sa hneď preklikal na registráciu a zaregistroval som sa do hlavnej súťaže. A prečo som to vlastne urobil? No z jedného jednoduchého dôvodu. V tej chvíli som to považoval za úplne skvelý nápad, tak prečo nie. Ešte NIKDY v živote som nezabehol viac ako 30km. Na ceste som nezabehol viac ako 21 km (polmaratón v Brne), ale keďže 15.7. a s ním ULTRA BEAST vo Valčianskej Doline sa blíži, tak som si povedal, že by bolo dobré otestovať, či vôbec som schopný zabehnúť takto dlhú trať. Aj keď viem, že na Ultra to bude viac (Michale už teraz Ťa neznášam) a navyše v Kopcoch, čo znamená krát dva.

Ale tak poďme pred štart. Na počudovanie rozcvička veľmi krátka, teda zo strany usporiadateľov, ja som si poskakoval už od 9:40 ako taká cvičená opička. Pomaly som sa predral do štartového koridora – teda skôr, by som povedal, že som popreskakoval kovové zábrany. Hrdo som na hrudi niesol znak Spartan Race Training Group Praha. Môj prvý pretek pod hlavičkou našej skupiny. Áno už našej, lebo som sa stal doživotným členom :-). Štart prebehol v poriadku, hlava mala trošku problémy si nastaviť tempo, ale v pamäti som mal skúsenosti z minulosti z prepáleného štartu. Nastavil som si tempo cca 5:45 za kilometer. Veď ma čaká 42 kúskov, tak nemôžem šprintovať, hlavne nie prvýkrát.

Prvé kolo som zvládol za cca 2 hodiny, čo bolo celkom v pohode aj podľa môjho plánu. Potom to začalo. Tie pravé preteky, preteky samého so sebou. No veď s kým iným – som realista. Prvú polovicu závodu beží telo, druhú polovicu beží hlava. Klasika. Koľkokrát som to ja už povedal, počul, vyslovil, spomenul si na to. Díky Joe, je to fakt tak. Ja sa ale neprestanem presvedčovať ani naďalej. To už viem. Takže vbieham do druhého kola, všetci polmaratónci sa odklonili a trať sa zrazu vyčistila. Priznám sa, že som tempo zmiernil, keďže som sa prispôsoboval okolnostiam. Mám za sebou 24km a je to tu, prvá (a našťastie aj posledná kríza). Do tohto momentu som stále bežal, ani raz som sa nezastavil, ani raz som neprešiel do chôdze. Tu som ale MUSEL (v skutočnosti nemusel) presť do chôdze. Hold bežal som asi 4km v kuse po slnku. Síce s čiapkou ale proste v tejto chvíli hlava na chvíľku zvíťazila. Telu to už bolo jedno. Na zemi som našiel pohodenú tubu s hroznovým cukrom. V tom momente som si spomenul na to čo som sa naučil na kurze. JE TO PLACEBO!!!! V tej chvíli ti to aj tak nepomôže. Kašľal som na to a natrepal som si do úst asi 4 kolieska. Neprehltol som ich, držal som v ústach kým sa roztopili a potom som to vypľul. Sacharid sa našťastie začína tráviť už v ústach :). To je novinka však.

Oki. Kríza je za mnou bežím ďalej. Na nejakom 26km ma predbehol vodič pelotónu, ktorý mal na balóniku čas 4:00. Oki tak to proste pod 4 hodiny nedám povedal som si. Mierna demotivácia ma síce zasiahla, ale ako som už písal, hlava bola vypnutá, takže som to neriešil. Psychologická hranica 32km je za mnou. Už len menej ako 10km. PARÁDA!!! Ľudia v starom meste boli úžasní. Z každého kúta som počul len AROOO. Tak som bééékal aj ja, že „WHAT IS YOUR PROFESSION???“. Keď niekomu drbe ako mne, tak mu proste drbe. Vbieham do sadu Janka Kráľa (druhýkrát dnes), trošku som išiel do chôdze, fakt som mlel z posledného. Do cieľa 3 km. Oproti mne chlapík už s medailov a kričí „Poď, poď, len cupkaj z nohy na nohu“. Tak som cupkal. Pribehol som k poslednej občerstvovacej stanici, dal som si kúsok banána, ktorý som ponoril do roztopenej čokolády – HEJ PLACEBO VIEM!!! No a čo. Vybehol som na most a začal som cítiť kŕče. 500m pred cieľom a ja dostanem kŕč??? No určite. Keďže som presne vedel, ktorého svalu sa to týka, kde začína, kde sa upína, zmenil som štýl behu a za kriku, so slzami v očiach som dobehol do cieľa.

SUPER pocit. Tak ako vždy keď človek dosiahne vytúžený cieľ. Ak to mám porovnať so Spartanom, tak vidím sa viac v pretekoch OCR. Proste mi viac vyhovuje bahno, prekážky, terén a to že nepoznám trať. Na maratóne je zaujímavé práve to, že poznáte trať a musíte sa psychicky pripraviť na to kde ste a kade pobežíte. Taktiež je to náročnejšie na telo z pohľadu terénu. Inak sa behá po lesoch, kde je mäkký podklad a inak sa behá na asfalte. Kĺby dostanú viac zabrať. Čo mi ale na OCR pretekoch vyhovuje najviac je komplexnosť. Preteky preveria celého človeka. Či už telo alebo hlavu.

Takže čoskoro sa vidíme na štarte Spartan Super v Koutech.

AROO