Už je to síce dva týždne, ale asi som si potreboval v hlave uležať čo sa počas pretekov dialo, aby som ich vedel ohodnotiť s odstupom času. Po roku som sa znova vrátil na miesto činu, kde som v roku 2016 získal svoju prvú trifectu a absolvoval tamojší Beast. Čas bol 7:21 minút. Celkom dosť, ale vtedy som to neriešil. Cieľom bolo dostať sa do cieľa.

Pre tento rok som si stanovil aj rýchlostný cieľ. Bolo to dostať sa do cieľa pod 6 hodín. Prispôsobil som tomu aj čas štartu. Hneď po elitných vlnách, aby bolo na trati čisto bez zbytočnej „premávky“. Prvýkrát som sa postavil na štart s červeným označením, čo znamenalo nielen to, že štartujem s takmer elitou, ale aj to, že na preteku nemôžem prijať pomoc od nikoho na žiadnej prekážke. Ani pri skákaní cez vysoké steny, kde pravidelne pomáham. Ale dokonca, že ani nikomu pomôcť nemôžem. Ale k tomu sa dostaneme.

Do areálu sme prišli s hodinovým predstihom (ako obvykle) a viezli sme so sebou aj Davida zo SPARTAN BROTHERS. Veľmi milý chalan. On mal štart až o 10:00, takže sme sa hneď po príchode zaregistrovali, zaželali si úspech a išli sme každý svojou cestou. Zároveň som bol aj rozcvičovateľom svojej vlny. Kto by to pred rokom povedal, že budem nielen účastník, ale na pretekoch budem aj kooperovať však. Už pred štartom nás čakala novinka. Prvá prekážka bola hneď pri vstupe do štartového koridora, preskočenie cca 1,6m vysokej steny. Na prekvapenie boli takí, čo s tým mali problém, ale to ma nejako nezaujímalo.

3,2,1 štart. Počasie super, cca 10 stupňov, mal som na sebe kompresné oblečko a SRTG Praha dres. Keďže bolo sucho, tak som na nohy zvolil Reebok All Terrain 3.0. Po skúsenostiach z Krynice, som si so sebou nebral ani Camel Bag. Len tekutý horčík a nakopávač do kompresákov. Takže som na trati, skáčem do prvej vodnej priekopy, aby som sa trošku zablatil. Štartovné pole sa trhá, čo je super. Otočka a šup hore kopcom smer k lesom a k rybníku – vedel som, že je tam. Ďalšia prekážka parkúrový preskok a podlezenie 4 prekážok, nasledoval zbeh a trojprekážka O-U-T (Over, Under, Through) a už som v lese. Trasu spoznávam, len vlani sa to bežalo opačným smerom. Takže som vedel, že moju hlavnú výzvu a to plávanie budem mať čoskoro za sebou. Pribehol som k prekážke Kladina, opatrne som ju preskočil – je veľmi dôležitá technika, spomínate čo sa mi stalo na Ultra Beast, kde som si na začiatku narazil lýtko? A už je to tu plávanie. Vodu odhadujem na 10 stupňov, viac určite nie. Držal som sa pri lane ale som na druhej strane. Klasika memory test LK83EDMV si vryjem do pamäte a pokračujem ďalej. Celý premočený, parilo sa zo mňa ako z parníka. Snažil som sa na nič iné ako kód nemyslieť. Preskakujem 6ft stenu, a rúbem si to dole kopcom. Ešte stále celý mokrý. Síce som sa snažil si ruky vysušiť, ale z A-Monkej som padol. Angličáky sme tam asi robili všetci. Prvá dávka za mnou a bežím ďalej. Všetko v pohode. Psychika tiež, veď som zvládol plávanie, z čoho som mal najväčší rešpekt. Pribehol som k šplhu. Super, že to dali na začiatok, pretože v Krynici to bolo už dosť pred koncom. Cinkol som si zvončekom a bežal som pod ostnáč, kde som sa pregúľal a stretol s Paťkou. Prvá občerstvovačka, previazanie šnúrok (resp. vysypanie kameňov z topánok), ďalších 30 na balančke a fičím ďalej. Hekules je moja obľúbená prekážka aj keby mala 100kg tak ju budem mať rád. Tu malo vrece asi 60 kg. Pribieham k oštetu. Verím si, hádžem, míňam a dávam si tretiu dávku angličákov. Ale bolo to fakt tesné. Oštep letel rovno, len som to proste minul. Cez starway to Sparta a vysokú A-Cargo sieť sa dostávam k Multirigu, kde si dám poslednú dávku angličákov na tomto preteku. Čiže 120 je za mnou. Prekážka číslo 16. Teraz nasleduje ťahanie závažia na lane z kopca a do kopca. Znova ACargo, prvý Sandbag s ktorým si trošku pokrúžim a nech sa páči – Ještěd čaká. Teraz už bude trať takmer kopírovať minulý rok. Takže prebieham cez potok pod diaľnicou a bežím okolo bytoviek smer niekam. Po ceste zvládnem Atlas Carry prekážku a už je to len hore kopcom. Som na cca 11km.

Idem okolo ohrady s dobytkom, kde zisťujem, že v ohrade je prúd. Asi som potreboval trošku nakopnúť. Po ceste hore ma prekvapuje, že tu stoja dievčatá a chcú memory kód, ktorý pohodlne hovorím a bežím – kráčam ďalej. Dal som si prvé magnezko – preventívne. Prichádzam na samý vrch kde si obujem gumu na nohy a preskáčem kolečko vrátane dvoch 1,5m vysokých stien. Zdá sa to jednoduché, ale na nohy je to veľmi náročná prekážka. Pokračujem ďalej s chalanmi, ktorí sú zo Starej Boleslavi ale fandia Slávii. Tak trošku posrandujeme, že ako môže byť Slavista na „Sparte“ :). Po prudkom behu nasleduje asi najstrmší kopec z celých pretekov, ktorý má cca 900m. Na kopci je krátka rovinka a po nej ďalší kopec. Už som tipoval, čo bude hore, áno bol to Triceps Bar. Prešiel som ďalej a zbehávam kopcom dole. Cítim sa super, telo funguje ako má. Som na cca 14 kilometri. Za ním znova prudký kopec hore, ale už nie tak dlhý. Som priamo pod Ještědom a zbehávam dole zjazdovkou. Už vidím na pravej strane tie mravčeky. Prekážka Stairway to Heaven z minulého roku je vypustená. Teda nie je uvedená ako prekážka, ale hore po schodoch teda kráčame 🙂

To kráčanie je celkom zaujímavé. Krok za krokom. Cestou hore sa to ani nezdá byť tak vysoko. Zbeh je tiež zaujíavý, lebo oceľové schody sa poriadne trasú. Ani neviem ako, ale ušiel som svojím prenasledovateľom a blížim sa k nočnej more týchto pretekov. SANDBAG volume 2. Asi 40 pytel na chrbát a poďme do ziazdovky. Tentora som si povedal, že sa ani na sekundu nezastavím a budem kráčať, kráčať a kráčať.

Keď som došiel dole a zhodil som vrece, tak som sa znova vydal do ďalšieho kopca. Túto trasu poznám z minulého roku. Pri jednom kroku som pocítil ľahký kŕč v pravom zadnom stehne. Zastavil som sa a trošku som si to rozmasíroval, pretože som cítil, že je to len niečo ľahké. Vedel som že za kopcom bude nasledovať ďalší prudký zbeh. Počas tohto zbehu som sa dal do reči s chalanom, ktoré taktiež trápili kŕče. Asi na 10 minút som sa s ním zastavil a rozmasíroval som mu obe stehná. Muselo to vyzerať zaujímavo ako chlap masíruje chlapa, ale naše heslo hovorí „Pomôž inému Spartanovi…“ aj keď som si nebol istý, či môžem keďže som štartoval v competitive, ale riskol som to. Bežal som chvíľu s ním a radil som mu ako behať, ako meniť dole kopcom techniku behu, zapájať rôzne svaly. Po chvíli som sa ale pustil sám ďalej. Zbehol som k slack line, tentoraz pekne dlhej, šup ďalej. Preskok cez invert wall, znova bez možnosti pomôcť si stúpačkami čo sú tam. Chcel som štartovať skôr tak makám :). Teraz nasleduje asi 2km zbeh lesom, kľukatou cestou s medzizastávkou pri lane, ktoré som pohodlne vyšplhal, znova som sa chvíľu zdržal, lebo tam mali strateného havka, tak som si cez dobrovoľníčku poslal jeho fotku na zdieľanie, chvíľku som sa s havkáčom pohral a išiel som ďalej. Viem, že som si dal časový limit 6 hodín, ale aj podľa hodiniek som videl, že som na tom ok. Veď som bol na cca 19km a vedel som, že mám pred sebou tak maximálne 8-9km, čo do dvoch hodín proste musím dať. Bol som na trati niečo pod 4 hodiny. Bežím ďalej. Dostávam sa na spätnú cestu kde mi idú oproti už ďalší dobráci, ktorých Ještěd ešte len čaká, preskakujem 2,5m stenu a fičím ďalej. Po ceste stretávam kamošov, ktorí sa pýtajú koľko mám za sebou km a aby som ich povzbudil, tak som im povedal, že za dve hoďky budete určite späť. Podbieham pod dialnicu a stretávam Marcela. Starého známeho (myslím, nie vekom starého 🙂 – chápeš Marcel však), chvíľu bežíme spolu. Znova som sa pristavil pri jednom chalanovi, ktorý má nejaké ťažkosti, motá sa mu hlava. Sme pri ňom asi 3 a pomáhame mu resp. radíme, aby ho nevoľnosť prešla. Ďalších cca 5 minút straty, ale to je jedno. My si pomáhame.

Prebiehame okolo ľudí, taká dosť komorná atmoška, tak na nich kričíme „kruva šak nás povzbudzujte, čo ste ticho“. Samozrejme s úsmevom na tvári. Pribieham k Olympus, ktorú zdolávam. Bežím ďalej, zleziem cez A-Cargo lano strmou stenou, prejdem cez traverznú stenu, kde stretávam Paťku, ktorá už so mnou dobehne do cieľa. Medzitým ešte zastávka pri nosení vedra plného štrku. Toto je jedna z najnáročnejších prekážok. Podľa fotky vidíte, ako to vedro môžeme držať.

 

Oukej. Máme to za sebou. Už cítim vôňu cieľovej rovinky. Teraz nasleduje už len Dunk Wall, za ňou Slip Wall. Trošku sa pred cieľom okúpeme, aby som predsa nedošiel do cieľa špinavý. Fotky s medailou predsa musia nejako vyzerať. Preskakujem poslednú stenu, ktorá má myslím 3m. Cieľový ohník a zelená na krku od Aničky našej jogínky. Na štarte som jej povedal, aby na mňa s jednou počkala. Síce to isté som jej povedal aj na Ultra Beast, takže som bol vo vyjadrovaní obozretný. Mám to za sebou. Sezóna 207 končí double trifectou a dvoma splnenými cieľmi z troch. Výsledný čas 5:25, čo je o dve hodiny lepšie ako pred rokom. Celkovo som sa umiestnil v prvej tretine štartovného poľa a v kategórii Competitive na 98 mieste, čo ma nielen veľmi potešil, ale priam šokovalo. Navyše keď som vedel, že som minimálne pol hodinu strávil pomáhaním na trati.

 

Róbert