Samotný názov tejto témy hovorí sám za seba. Budem ostrý hneď od začiatku a opýtam sa za Vás všetkých Róberta. Dostatočne si sa pripravil na tieto brutálne náročné preteky? Odpoveď je jednoznačná. NIE. Hovorím nie z jedného jediného dôvodu. Beh, beh a ešte raz beh. Počas posledných mesiacov som sa pripravoval silovo. Pracoval som na stavbe svojho tela a na jeho sile, ale zanedbal som behanie. Paradoxne beh nebol finálny dôvod môjho nezdaru, ale bolo to jedlo. Počujete správne. Neskôr sa dozviete presne čo sa stalo a v ktorom momente. Dajte mi ešte chvíľku čas nech Vám vyrozprávam príbeh, ktorý sa skutočne stal.

 

Už keď vyšiel kalendár s pretekmi na sezónu 2017 som vedel, že Ultra Beast proste musím byť v tom mojom kalendári. Áno pripravoval som sa vlastne už od posledného Beastu na tieto preteky, nemômžem povedať, že by som prípravu podcenil. No samotné preteky mi nastavili zrkadlo, kde boli v príprave moje rezervy a za to som týmto pretekom maximálne vďačný. Približne 2 týždne pred pretekmi som si nastavil tukovo-bielkovinové stravovanie. Pýtate sa prečo? No je to jednoduché. Počas pretekov v určitom momente, moje telo spotrebuje všetky zásoby glykogénu a v tej chvíli príde niečo čo mnohí chápu a pociťujú ako „kríza“, ale to nie je kríza, v tej chvíli sa telo prepína z pálenia cukrov (glykogénu) na pálenie tukov. Takže som si povedal, že svoje telo začnem trénovať na toto prepínanie už priebežne a celkom sa mi to darilo, pretože počas tréningov, som presne vedel kedy som na cukroch a kedy prechádzam na tuky.

 

Deň pred pretekmi som sa ešte poriadne „zasacharidoval“, aby som vyplnil chýbajúci glykogén a s celkovou predštartovnou nervozitou som si šiel večer ľahnúť. Ráno klasické rituály, venčenie, prezlečenie sa a vyrazenie na preteky. Spali sme v Žiline, čo je nejakých 40 minút od Valčianskej doliny. Do festivalky sme prišli trošku skôr, pretože som si ešte potreboval ísť odniesť veci do Comfort Zóny – to je zóna pre pretekárov kde sa majú možnosť počas pretekov osviežiť a prípadne prezliecť – a mal som aj dve rozcvičky štartovnej vlny 8:00 a svojej 8:30. Dokonca som sa s nimi dostal aj do oficiálneho videa. Ale poďme na štart pretože to je to čo asi čakáte celý čas, presne tak ako ja. Cítil som sa veľmi dobre. Mal som so sebou zbalený Camel Bag, 2 magnéziové tuby, jeden kofeínový energeťák, tekuté BCAA a proteínové tyčky na hlad. Začali sme všetci celkom striedmo a hneď na začiatku sa naša skupina roztiahla. Preskákali sme pneumatiky, trojprekážku Over, under, through a začali sme stúpať do menšieho kopca na poli. Tam boli ďalšie nízke steny na preskočenie. Dobehli sme vysokej kladine. Vyskočil som na ňu a jedna baba zo zadu ma v dobrej viere pomôcť, postrčila. To malo za následok stratu rovnováhy, narazenie si rozkroku a bolestivú odreninu na lýtku. Tá odrenina ma potom bolela počas celých pretekov. Pri Ultra Beast to je celkom zásadné, lebo pri všetkých stúpaniach ide hlavne o lýtky.

 

Prestal som sa na tú bolesť koncentrovať a bežal som ďalej už lesom. Cestou som stretol kamaráta s ktorým sme boli dohodnutí, že pobežíme spolu. Teda pobežíme kým sa bude dať. Pribehli sme k balančnej doske. Ja som ju prešiel, Jaro bohužiaľ nie. Len na mňa zakričal, aby som bežal dalej a ešte sa hádam stretneme. Nasledovali vodné prekážky „Slip Wall“ – šikmá morká stena a 2x dunkwall. Potom sme sa preplazili popod ostatný drôt. V tejto pasáži bolo ešte celkom dosť pretekárov. Fyzicky som sa cítil v pohode. Bol to začiatok piateho kilometra. Takže na zahriatie taký malý Spartan Sprint. Lano som zlanil a bežal som ďalej k obávanému multiringu spojeném s A Monkey Bar. Taká Ultrabeastovská chuťovka. Mokré rukavice dole, koncentrácia na prekážku a idem na to. ZÁZRAK. Ja som cez pasáž multiringu prešiel. Zavesil som sa A Monkey Bar. Veril som si, pretože túto prekážku bežne zdolávam. Už som bol na vrchnej trubke, keď som sa chytil mokrej zablátenej časti a šmykol som sa dole. Nevadí prvých tridsať (na dlhú dobu jediných).

 

Taktika angličákov bola jasná. Vždy po 5, nikam to nehrotiť a ísť si svojím tempom. Limit na prvé kolo bol stanovený na dosť tvrdých 6 hodín. Minuloročný bol o hodinu dlhší a niekoľko kilometrov kratší. Tak som si ich pekne odskákal, prešiel som cez A-Cargo sieť, ale už tu som si na sebe všimol, že sa nejako nekoncentrujem na seba, ale vnímam zbytočne okolie. V tomto prípade to boli ľudia, čo okolo mňa skálali angličáky. Hold ja ako poctivý človek si všimnem, keď niekto vedľa mňa začne skákať neskôr ako ja a zrazu ich má 20 a ide preč. Ale pokračujem ďalej. Po sieti nasledovala invertná monkey bar. Už som ju párkrát zažil. Moja technika na prekážke nie je celkom kompatibilná s lýtkami, ale bez problémov som ju zvládol. Lýtka mi začali trošku horieť. Preskočil som 2m stenu a stúpal som ďalej do kopca. Na polceste som prišiel k vreciam s pieskom. Hodil som si jeden na chrbát a poď ho hore. Nebol to extra strmý kopec a bol som dokonca vďačný za túto prekážku, lebo som si aspoň skvele popreťahoval lýtka, takže všetká bolesť z predchádzajúcich prekážok bola preč. Že som sadista, to viem, ale že až taký… :). Oukej bag je za nami tak sa poďme poprechádzať hore kopcom. Túto pasáž poznám z minulého roku, ale trať je samozrejme iná. Na vrchu je opäť A-Cargo, tentoraz menšie, cez ktoré prechádzam. Vľavo vidím traverz wall (lezecká stena) a začínam mať obavy z toho, čo bude keď k nej prídem. Mňa ale čaká zbeh dole štrkovou cestou, 2x prebrodenie močiara a šup k ďalšiemu prudkému kopčeku. Cítim sa v pohode, preteky si užívam. Hore je spomínaná lezecká stena. Zatiaľ som s ňou mal tú česť len v Prahe a Koutech. Tentoraz cez ňu elegantne prechádzam. S ľahkosťou, ktorá ma celom prekvapila. Tie mesiace tréningov majú efekt.

 

Ďalší strmák cca 500m mám za sebou a teraz bežím lesom mierne točivým terénom. Veľmi dobre viem, čo bude nasledovať. Tu som bežal aj minulý rok. Na konci cca 1km úseku je šípka doľava. A tam je prvý kopec, ktorý by cyklisti nazvali mamutí. Je to zruba 900m veľmi ale veľmi prudkého stúpania. V niektorých momentoch sa oplatí ísť po štyroch. Začína silno fúkať vietor, to znamená, že som na vrchu. Áno je to tak. Prejdem cez invertnú stenu, občerstvím sa. Dozviem sa, že som na nejakom 12km a ide sa. Tentoraz je tu dlhší úsek kedy sa beží dole. Klasika. Keď vystúpaš, tak ťa pošlú niekam ďaleko dole. A presne to sa aj stalo. Ja už nejaký ten čas tvrdím, že trate na Spartanovi vymýšľajú ženy. To je stále len hore, dole, hore, dole a tak ďalej. Dostávam sa na cca 14sty kilometer. Mám za sebou brodenie sa riekou, monkey bar, prejdem cez tunel v rieke pod cestou a bežím rovinkou ďalej. Prichádzam k prekážke tricepsbar, pohodová prekážka, len si treba vždy uvedomiť, že trubky sú celkom ďaleko od seba a pevné telo treba mať vždy od samého začiatku ako túto prekážku začneme zdolávať. Pokračovalo sa miernym kopcom až k ďalšiemu SandBagu. Tu som začal dobiehať ľudí, ktorí štartovali predomnou. Za sebou som mal cca 2,5 hodiny. Takže som bol v polovici časového limitu a mal som za sebou polovicu prvého kola, čo mi celkom pridávalo na pohode a bol som pokojný s časom. Niekde tu som sa začal prepínať do pálenia tukov a dal som si aj prvý kofeinový nakopávač (sugar free). Urobil som kolečko s vrecom a išiel som ďalej do kopca. Práve na tejto prekážke som sa dal na chvíľku do reči s jednou babou, na ktorej som videl, že to so silami nemá veľmi ok. Klasicky sme si vymenili info, kto kedy štartoval a ona mi povedala, že limit na prvý checkpoint nestíha. Povedal som jej jediné, čo ma v tej chvíli napadlo. Stíhaš, ty to dáš, zvládneš to, máš nato. Zatni zuby, pytel na chrbát a ideš. Chvíločku som šiel za ňou s pytlom, ale potom som sa vydal svojou cestou. Na druhý deň po pretekoch mi napísala, že ma sleduje na instagrame a ďakuje mi za slová, ktoré som jej vtedy na trati povedal. Síce ten limit nestihla a nepokračovala ďalej, ale moje slová ju tak nakopli, že makala až do konca a je na seba veľmi hrdá. Toto je niečo čo ma krásne hrialo pri duši. A bolo to takým balzamom na niečo čo sa stalo neskor.

 

Tak ale poďme ďalej po viacmenej rovinato kľukatej ceste, ktorá bola popretkávaná dvoj až dva a pol metrovými stenami na preskok. Tieto sme zvládali v pohode, štartovné pole už bolo značne preriedené. Nasledovali lezecké laná do kopca, kam sme sa mali vyšplhať a hneď potom zase zísť dole a bežať kamenistou rovinkou ďalej. Po jednej z ďalších stien sme dostali info, že sme na kilometri č. 18. Teraz nasledoval zbeh lesom, opäť dosť zablátenou a náročnou traťou. Znova sme sa šplhali lanom a prišli sme k noseniu vedra so štrkom. Toto bola celkom výživná prekážka, keďže vedro muselo byť naplnené až úplne po vrch a mohli sme ho držať jedine pred telom. Žiadne položenie na ramená ani na chrbáte. Urobil som kolečko a bežal som ďalej. Fakt som bežal. S limitom som bol stále v pohode. Teda aspoň som to mal tak vypočítané, že mám cca 8km a 2 hodiny čas. Teraz to bola paráda, bežali sme z kopca. Niektoré síce boli až príliš prudké, ale dalo sa to. Pribehol som k pneumatikám. 2x prehodenie do jednej strany 2x do druhej strany, na občerstvovačke som sa pozdravil s Ivankou Lešťanovou, ktorá mi dala info, že do cieľa je to asi 5km a šup ho do vody. Znova cez tunel pod cestou. Nasledovalo cca 1km brodenie riekou. Hneď za výstupom z rieky nasledoval memory test – P57RE7, zapamätal som si to celkom rýchlo a šiel som ďalej.

 

Opäť nás trať zaviedla do lesa so stúpaním a klesaním. No a samozrejme s blatom. Vyšiel som na takej hlavnej ceste, ktorú som si celkom dobre pamätal z minulého roku. Áno presne tu bola prekážka balance. V hlave sa začali odohrávať spomienky, pretože minulý rok za týmto úsekom boli balančné kolíky a nasledoval neskutočne strmý kopec hore. Povedal som si, že keď to bude také isté tak mám asi problém s časovým limitom a to ma donútilo pridať. Takže ďakujem hlava za spomienky. Našťastie tu bola na konci úseku 2,7m vysoká stena a tiež kopec ale nie taký strmý práve naopak. Celkom mierny. V diaľke už bolo počuť hudbu z festival arény. Do Comfort zóny a prvého checkpointu to bolo asi kilometer. Prebehol som to celkom rýchlo, ostávalo mi cca 20 minút. Vyšiel som z lesa. Nasledovala prekážka ťahanie bremena (drevená kláda s reťazou) do kopca a z kopca. Potom Monkey T-Bar, kde som chvíľku čakal kým sa uvoľní miesto. Prehúpal som sa ako opica. V Liberci som túto prekážku nedal a rýchlo na checkpoint. Prebehol som ním v čase 5:57:17. Pred zónou už čakali usporiadatelia s nožnicami a nekompromisne strihali tých, čo limit nestihli. Doplnil som vodu. Doplnil som do vaku magnezium, BCAA, dal som si banán a proteinovú tyčku, druhú som si zbalil a vydal som sa do druhého kola. Mal som za sebou 26km. So slovami, poď Róbert, už si za polovicou.

 

Znova nasledovali prekážky vo festival aréne. Slip Wall, dunk wall a plazenie pod ostnáčom. Tu som sa stretol s Paťkou a havkáčmi. Prišiel som k lanu. Pravdou je že človek už je po tých kilometroch a prekážkach, veď toto bola v poradí 46, oslabený. Vyšplhal som asi do polovice a na mokrom lane sa mi šmykli ruky. Nasledoval celkom prudký pád dole, ktorý som sa snažil korigovať ako sa len dalo. Už tak ma dosť bolela ľavá noha, ktorú som si zranil hneď na začiatku. Odskákal som si druhú várku angličákov. Celkom dobré skóre. Za 27km len 60 angličákov. Prišiel som znova k combo prekážke Multiring a A Monkey bar. Tentora som nebol až tak úspešný, takže vzápätí ďalšie angličáky a aby toho nebolo dosť, tak pri zdolávaní invert monkeybar som nedočiahol na predposlednú trubku, čo je tak cca 1,8 metra nad zemou a prišiel ďalší pád. Samé signály však. Tento pád na chrbát bol celkom drastický. Paťka to videla v priamom prenose a sama mi vravela, že sa zľakla. udrel som si nielen chrát, ale aj temeno hlavy. Trošku otrasený, som sa dostal k angličákom. Tu prišlo k jednému zaujímavému momentu, neviem, či to bolo aj tým otrasom, ale dostal som sa do slovnej „rozpravy“ so skákajúcim angličáky vedľa mňa. Som poctivý človek, ale keď som videl, že chalan čo prišiel po mne, po odskákaní 3 angličkákov zahlásil 25 a po odskákaní ďalších dvoch 30 a s kľudom odišiel, tak som sa proste ozval. Čo som urobil? Riešil som niečo čo som nedokázal ovplyvniť. Proste som svoj focus úplne zbytočne upriamil na takúto zbytočnosť. Ďakujem, poučenie pre mňa veľké.

 

Ale poďme ďalej. Mám za sebou v krátkom slede 90 angličákov, celkovo už 120. Preskočil som 2,5m stenu, prišiel som k sandbagu. Dal som si BCAA, pytel na chrbát a odkrúžil som si kolečko. Znova nasledoval výšľap cca 500m hore. A cargo sieť, zbeh po štrkovej ceste. Tu sa už začali ozývať kŕče v stehnách. Lýtka boli paradoxne v poriadku, ale stehná mi horeli. Bol to približne 29km. Prebrodil som sa riekou a šiel som ďalej. Vystúpal som strmákom, prešiel som traverznú stenu a po krátkom kopčeku som sa dostal na rovinatú cestu. Zatiaľ bola trasa identická s prvým kolom, ale ako som predpokladal, čoskoro sa to zmenilo. Stehná pracovali na plné obrátky. Kopol som do seba posledný tekutý horčík. Po rovinke som sa snažil bežať, aby som aspoň trošku uvoľnil stehnám a zapojil aj ďalšie svaly. Celkom sa mi to darilo. Opäť som prišiel k ďalšiemu strmému kopcu. Tu bolo štartovné pole už totálne preriedené a každý kráčal vlastne sám a hlavne ticho. Nikto nerozprával, ale šiel si svojou cestou. Konečne som hore. Vidím, ako pristáva vrtulník. Neskôr som sa dozvedel, že na trati mal jeden chalan zástavu srdca. Našťastie všetko s ním dopadlo v poriadku. Preskočil som Invert Wall a tentoraz nasledovalo vľavo bok a dole kopcom. Čiže na opačnú stranu, ako prvé kolo. Mám za sebou 31km. Vravím si, že už iba nejakých 15-16km a mám to doma.

 

Pribehol som k 2x slick line. Je to natiahnuté lezecké lano. Tentoraz boli dve. Túto prekážku som doposiaľ vždy zvládol, ale tentoraz som z nej padol tesne pred koncom. Takže som si odskákal 5 dávku angličákov. Ani neviem koľká prekážka to bola. Teraz nasledoval veľmi ale veľmi prudký zbeh dole. Nohy sa zvíjali v kŕčoch, menil som techniku ani nie behu ale chôdze, pretože to bolo v určitých momentoch na nevydržanie. Zbehol som k 2,5m stene, preskočil som ju a vydal som sa znova do lesa. Chvíľu rovinky som využil znova na beh. Vytriasol som nohy a celkom to povolilo. Pribehol som k ostnatému drôtu. Pregúľal som sa podod neho a šiel som ďalej. Znova prduký kopec, ktorý mi umožňoval maximálne rýchlejšie kráčať. Cestou som odstránil drevený trám, ktorý zavadzal sanitke pri prejazde. Došiel som k prekážke, ktorú opíšem ako ťahanie bremena, ktoré je uviazané na konci lana. Chalani mi povedali, že do cieľa to mám približne 2 hodiny. Super. UŽ LEN DVE HODINY. Znova nasledovalo stúpanie. Tu bola trasa identická s minulým rokom, takže som veľmi dobre vedel, že to bude výstup po skalnatom brale a prudký zostup, ktorý zvádnem maximálne šmýkaním po zadku. Presne to aj nasledovalo. A je to tu. Došiel som k oštepu.

 

Poučený z minulosti. Zo všetkých tých nezdarov som si pritiahol oštep, skontroloval som si šnúru, či nie je zamotaná, či je všetko ako má byť, vyvážil som si oštep v ruke, tak aby sa mi držal čo najlepšie, napriahol som sa, hodil som ho a TRAFIL SOM!!!! Prvýkrát v živote na 12stych pretekoch (na jednom myslím nebol) som KONEČNE trafil. Takže druhý cieľ pretekov splnený. Zvládol som multiring a zvládol som oštep. Normálne som sa až rozplakal od šťastia. Vedel som, že teraz je to už len z kopca do comfort zóny. Krátke občerstvenie vodou, prekážka ťahanie kovového závažia do kopca a z kopca a utekám ďalej. Normálne som zrýchlil tak som sa tešil z toho oštepu. Prišiel som k memory recall, už z diaľky som kričal chalanovi kód a bez zastavenia som pokračoval. Teraz prichádza ten moment, ktorý som si v hlave prehrával ešte veľmi dlho. Cítil som hlad a spomenul som si, že mám ešte jednu proteínovú tyčku. V tej chvíli som úplne zabudol, že moje telo už fičí na tukoch a že v tyčke je cukor – síce prírodný – ale cukor. Zjedol som ju a stalo sa niečo čo ma zložilo na kolená. Začali mi meravieť ruky a prichádzali na mňa mdloby. Došiel som k prekážke Atlas Carry, čo je prenesenie dreveného trámu cca 10m, urobenie 5 angličákov a vrátenie trámu späť. S veľkou námahou som to zvládol. Bol som na 42km. Ešte som to nevedel, ale do cieľa to bolo už len 5km. Ruky som mal úplne meravé a mdloby sa zvyšovali. Točila sa mi hlava. Ešte som chvíľku šiel za prekážkou, ale tam som už nevládal ísť ďalej. Baba z prekážky to videla a prišla ku mne. Opýtala sa či som v poriadku. Ja som povedal NIE a poprosil som ju o zavolanie pomoci. V tej chvíli som vedel, že sa preteky pre mňa skončili, pretože prijatie akejkoľvek pomoci je na Ultra Beast zakázané. Takže som si nechal odstrihnúť čip a odviezť sa do comfort zóny. Postupne som sa dostal znova do poriadku, ale tých 10 minút, ktoré ma obrali možnosť prekročiť cieľovú rovinku už nevrátim. Nebudem klamať, že došlo aj na slzy. Slzy sklamania, ale všetko je ako je a nijak inak.

 

Čo by som povedal na záver tejto kapitoly? Jedno veľké poďakovanie za skúsenosti, ktoré mi tieto preteky dali. Viem, že ešte budem mať možnosť ich zdolať a aj ich zdolám. V tej chvíli som sa rozhodol najlepšie ako som vedel a stále si za svojim rozhodnutím o prijatí pomoci stojím. Teraz, by som sa rozhodol inak. Preteky ma naučili veľmi veľa. Naučili ma a ukázali mi, kde sú moje limity, kam som sa za ten čas posunul a čo všetko ešte môžem dokázať. A poviem Vám, že základy sú pevné. Už len na nich stavať. O dva týždne je tu Krynica Trifecta Weekend a ja tam proste znova budem stáť na štarte a budem makať, aby som si napravil chuť. Pretože 5 minút po konci na Ultra Beast, som sa chcel na celý Spartan Race vykašľať, ale toto je My Spartan Race a tá tu bude vždy pokým tu budem ja.